Daruj mi svoje srdce

Pán Ježiš nás skrze liturgický čas Adventu pozýva modliť sa a bdieť. Naším nešťastím je, že sa nechávame zvábiť umelým šťastím alkoholu, peňazí, a podobne. V takmer každej rodine sa nájde čosi, čo nie je úplne biele... sme hriešnici, počatí v dedičnom hriechu, ale napriek tomu nech sú nám neustále na pamäti slová svätého Augustína: "Pre seba si nás, Bože stvoril a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe." 

Žiaľ, veľmi dobre vieme, ako svet tento posvätný čas Adventu využíva. Ba začína s oveľa väčším predstihom, reklamy na nás útočia už začiatkom novembra. Vnucujú sa nám, ba sa vtierajú pod kožu presviedčaním, že pokiaľ si nevezmeme pôžičku od tej či onej banky, Vianoce nebudú fajn, že keď nekúpime najnovší mobil, sviatky budú chudobné, že naše stoly sa musia prehýbať pod ťarchou všakovakých jedál či zákuskov a mohla by som menovať a menovať.

Paradoxne, ani jedna reklama nás nenabáda k tomu, aby sme sa stíšili a všetko to šialenstvo, čo ešte len začína, prešli v tichu, v modlitbe a rozjímaní o podstate blížiacich sa sviatkov. Preto je naozaj dôležité nenechať hocičo a hocikoho vstúpiť do nášho srdca: "Keby hospodár vedel, v ktorú nočnú hodinu príde zlodej, veruže by bdel a nedovolil by mu vniknúť do svojho domu."

Dom sú naše srdce a myseľ, čo do nich vpustíme, to sa tam zabýva. A naše domy majú svoje dvere skutočne veľakrát otvorené dokorán. Ako keby sme vraveli: "Vitajte, posaďte sa, a zostaňte dokedy sa vám bude páčiť."

Sú hostia, ktorých prítomnosti sa nikdy nedokážeme nabažiť, ale sú aj takí, pre ktorých platí ono porekadlo: Každý hosť tri dni dosť. Lebo sú otravní a sme z nich znechutení. Ale žiaden hosť neodíde bez toho, aby v nás nenechal spomienku. To sú tí, pri ktorých pookrejeme, spolu s nami sa smejú, keď plačeme, utrú nám slzy, postarajú sa o nás v chorobe. 

Druhá sorta hosťov, ktorých máme dosť, odíde, ale zanechajú nám svoj jed. Okradnú nás o vzácny čas, zasejú semeno zvady a škriepok do medziľudských vzťahov, nenápadne nám podsúvajú, že načo odpustiť, radšej si pamätajme, čo všetko zlé nám ten či onen spravil, a najlepšie je podľa nich mať na každého a na všetko čosi v talóne pamäti, aby sme si vždy pamätali len na škaredé a to pekné zasunuli kdesi do ústrania, najlepšie zakopali pod zem. 

Lenže aj pre toto sme dostali varovanie v dobrom, keď nám Evanjelium hovorí: "Dávajte si pozor na svoje srdce a svojho ducha." Pán Ježiš nám týmito slovami hovorí, že Bohu ide vždy o naše srdce. Vie, že práve zo srdca vychádza dobro, ale i zlo. A nechce, aby sme si zatvrdili srdce, ale počúvali jeho hlas. Aby sme mu boli blízkymi srdcom a nie ústami.

Aby sme si spomenuli, že naši predkovia držali aj počas adventného času pôst. Ale neviem, či sa dá pôstom nazvať to, keď sa zrieknem nejakého jedla, no v srdci mám pritom nespokojnosť, ktorá vyústi do zloby. Vieme predsa, že zlo sa v srdci usídli oveľa ľahšie, než dobro. Aj s tým musíme bojovať, denne odrážať útoky, aby sme svoju pozíciu dobra udržali. A na toto je potrebné práve ticho.

Ticho, ktoré nenájdeme v časopise, televízii, rádiu, ba ani na sociálnych sieťach, v ktorých posledný čas nájdeme veľkú zlobu ľudí, ktorá dokáže oslabiť nielen zdravú myseľ, ale i srdce a napokon aj organizmus. Mnohí zabúdajú, že sme neprišli na svet v hneve, ale v pokoji. Boh nám nevdýchol dušu plnú nespokojnosti, ale dušu čistú a radostnú.

Tomu všetkému sa môžeme vyhnúť, ak si nájdeme čas. Čas pre svojho Otca, ktorý je v nebesiach. Čas na rozhovor s ním. On sa nám neprihovorí hlasom, ale ak zaostríme zrak, dokážeme ho nájsť aj v maličkostiach. Napríklad aj v tom, že napadol sneh, či svojou milosťou dažďa čistí vzduch, ktorý dýchame. Vtedy si spomenieme, že sneh sme v nížinách koncom novembra roky nepamätali, ale on prišiel. Nie je azda toto odpoveď od Boha? Nie je to azda náznak toho, že aj keď my sa strachujeme, čo bude, ako bude, On nám ukazuje, že sa vie postarať? 

Využil aj to zlo, ktoré "vládne v ovzduší", na dobro. Očistil zem od špiny, čo sme na ňu svojimi rozkošami navláčili. Stal sa smetiarom, aby svojím spôsobom "poupratoval" zem, a prikryl ju bielym obrusom. Panensky čistým, belším ako sneh, priam volajúcim mocným hlasom na hostinu. 

Hostinu, ktorá však nepozostáva z obžerstva, chľastania, ani z únavy po všetkých nutne potrebných nákupov, ako keby mal nastať koniec sveta, ale hostinu pokoja, lásky, tolerancie, hostinu, za akým účelom prišiel na k nám, na svet. 

Takto k nám prichádza každý rok, aby nás pohostil, dal nám najesť, napiť a uistil nás, že nás skutočne miluje a pomôže nám vo všetkom, keď budeme chcieť. Nesľubuje, že nám budúce dni nepresolí, či to neprešvihne s korením, netvrdí, že sa občas nepopálime, negarantuje, že nás nebude ťažiť smäd, ale zato dáva istotu, že ak ho neopustíme, ani On nás nikdy neopustí. 

Vraví sa, že na všetko treba dvoch, alebo použijem české príslovie - ve dvou se to lépe táhne. Boh a ja sme dvojica. Dvojica, ktorá všetko spraví oveľa kvalitnejšie, ako keby som to robila sama. Dajme teda šancu dvojici, prežime adventný čas v takom pokoji, aký si len dokážeme vytvoriť, nemyslime iba na to, koľko zákuskov treba napiecť, ale pochutnajme si radšej na sladkosti slov Evanjelia. 

Viem a chápem, že nie vždy máme chuť či čas a potrebnú pohodu na to, aby sme otvorili Písmo, ale aj v najväčšej zaneprázdnenosti si môžeme nájsť čas na Boha. Slovom, vzdychom, aj ponukou, aby nám s tou či onou robotou pomohol. Spraví to rád, bez nároku na finančnú odmenu. Bez toho, aby vôbec za pomoc čosi pýtal. Ba nie, pýta iba jedno - Daruj mi svoje srdce. 

Ja mu ho darujem s radosťou a vy? Pekný advent, prajem, Masima 💗